Navždy nesmrteľný si môžeťe prečítať na blogu Ever1.blog.cz

Navždy nesmrteľný-Kapitola 1 (Jeden)

26. ledna 2011 v 20:27 |  Knihy a poviedky
Navždy nesmrteľný-Kapitola 1 (Jeden)



,,Hádaj, kto som?"

Havenine teplé lepkavé dlane mi silno tlačia na líca a jej matný strieborný prsteň s lebkou mi na tvári zanecháva šmuhu.Aj napriek tomu , že mám zatvorené a zakryté oči, viem, že jej farebné čierne vlasy sú v strede rozdelené na cestičku a cez rolák má natiahnutý čierny vinylový korzet ( tak, aby dodržiavala školský poriadok týkajúci sa oblečenia).Jej úplne nová, podlahu zametajúca čierna saténová sukňa už má pri leme dieru, ktorú si zatrhla ťažkými topánkami martenskami. Oči má na prvý pohľad zlaté, ale to len preto, lebo nosí žlté kontaktné šošovky.Viem aj, že jej otec v skutočnosti nie je na žiadnej ,, služobke", ako to tvrdí,a tiež viem , že osobný tréner jej mamy je viac ,,osobný"než,,tréner".Dokonca viem, že jej mlôadší brat pokazil c=dečko od Evanescence,ale má strach sa priznať.Ale to všetko neviem preto, že by som ich sledovala alebo im nakúkala do súkromia, alebo že by mi to , nebodaj, niekto povedal.Viem to, pretože som médium.

,,Rýchlo!No tak,hádaj!Už bude zvoniť!"hovorí, hlas má chrapľavý,drsný,akoby denne vyfajčila balíček cigariet, napriek tomu ,že fajčiť skúšala len raz.

Trochu zdržujem, rozmýšľam, kým by chcela byť zo všetkých najmenej.,,Je to Hillary Duff?"
,,Fúj.Hádaj zasa!"Stlačí ma ešte pevnejšie,netušiac , že na to,aby som to vedela ,sa nemusím ani len pozerať.
,,Je to pani Marilyn Mansonová?"
Smeje sa, púšťa ma. líže si palec a chce mi ním zmazať šmuhu, ktorú mi nechala na tvári.Zdvíham ruku ,aby som jej v tom zabránila.Nie preto, že by sa mi jej sliny zdali nechutné (chcem tým povedať , že viem ,že je zdravá) ,ale pretože nechcem, aby sa ma znovu dotkla.Dotyky sú pre mňa príliš odhaľujúce, príliš vyčerpávajúce , tak sa im usilujem za každú cenu vyhýbať.Z hlavy mi strha kapucňu, pozerá na slúchadlá na mojich ušiach a pýta sa:,,Čo to počúvaš?"

Strkám ruku do iPod vrecka , ktoré som si všila do všetkých mikín, aby som zamaskovala biele káble.Podávam jej iPod a sledujem ,ako vypliešťa oči.
,,To čo...?Chcem povedať, nemohla by si to mať ešte hlasnejšie?A kto je to?"Zavesí iPod medzi nás ,aby sme obe mohli počúvať, ako Sid Vicious vrieska tak hlasno, až sa mu takmer darí otupiť moje príliš citlivé zmysly.

,,Sex Pistols," odpovedám, vypínam iPod a vraciam ho do tajného vrecka v mikine.
,,Udivuje ma, že vôbec niečo počuješ."Usmieva sa a práve v tej chvíli zazvoní.
Krčím ramenami.Na to, aby som počula, nemusím počúvať.Aj keď o tom nikdy nehovorím. Vravím jej, že sa uvidíme na obede a odchádzam do triedy.Prechádzam areálom školy a strasie ma , keď zacítim, ako sa za Haven zakrádajú dvaja chalani.Pristupujú jej lem sukne,až takmer spadne.Keď sa však na nich otočí, ukáže im rukami diablovo znamenie (v skutočnosti to nieje diablovo znamenie ,len si to vymyslela) zíza na nich žltými očami, okamžite cúvajú a nechávajú ju na pokoji.Vydýchnem si a vchádzam do triedy.Viem, že tá ťaživá energia, ktorá mi zostala po Haveninom dotyku, už čoskoro vyprchá.
Kráčam dozadu ku svojej lavici, vyhýbajúc sa taške, čo mi do cesty schválne pohodila Stacia Millerová.Jej poznámku na moju adresu sa usilujem ignorovať.,,Lúzerka!" mrmle si Stacia popod nos.

Sadám si na stoličku, z ruksaku vyberám knihu, zošit a pero, do uší si vkladám slúchadlá a na hlavu naťahujem kapucňu. Na prázdnu stoličku vedľa mňa hádžem tašku a čakám, kedy sa ukáže pán Robins.

Pán Robins vždy mešká.Väčšinou preto, lebo si medzi hodinami rád potiahne zo svojej malej striebornej fľaše. Ale to všetko len preto, lebo naňho stále kričí manželka a jeho dcéra si o ňom myslí , že je úplne nemožný.On sám svoj život v podstate nenávidí.Toto všetko som zistila hneď v prvý školský deň, keď som mu odovzdávala papiere z predchádzajúcej školy a náhodou som sa dotkla jeho ruky. Takže teraz všetky svoje práce nechávam radšej položené na okraji jeho stola.

Zatváram oči a čakám, prsty pomaly zasúvam do útrob svojej mikiny a prepínam pesničku.Chcem počúvať niečo jemnejšie a pokojnejšie , než je uvrešťaný Sid Vicious.Keď som vnútri v triede, hluk už nie je až taký potrebný.
Nebola som vždy čudáčka. Bola som normálna tínedžerka.Jedna z tých, čo chodia na školské večierky a bývajú zamilované do celebrít.Tak veľmi mi záležalo na mojich dlhých blond vlasoch , že mi ani len nenapadlo , že by som si ich raz mohla viazať do chvosta a schovávať pod kapucňou.

Mala som mamu, otca, mladšiu sestru Riley a chutnučkého žltého labradora, ktorž sa volal Buttercup.

Bývala som v peknom dome, v dobrej štvrti v meste Eugen, v štáte Oregon. Bola som obľúbená, šťastná a keďže som sa dostala medzi roztlieskavačky, nemohla som sa dočkať, kedy konečne začnem chodiť na strednú.Viedla som úžasný život a jediné, čo ma mohlo v mojom šťastí zastaviť, bolo len samotné nebo.A aj keď to znie poriadne klišé, je ironiou osudu, že sa tak nakoniec stalo.

Ale to viem len z počutia. Lebo od tej nehody si zreteľne spomínam len na to, ako som umierala.
Prežila som to , čomu doktori vravia ,,skúsenosť blízka smrti."Ibaže sa mýlia, lebo o žiadnej ,,blízkosti" nemôže byť ani reč.Bolo to takto.So svojou mladšiou sestrou Riley som sedela vzadu v otcovom aute, Buttercup mal hlavu položenú v jej lone a chvostom ma jemne udieral po nohe.Ďalej si pamútám len to, že všetky airbagy boli nafúknuté, auto úplne rozmlátené a ja som sa na to všetko pozerala zvonku.

Civela som na trosky-rozbité sklo,poohýbané dvere, predný nárazník v smrteľnom objatí s borovicou- a rozmýšľala som, čo sa to vlastne stalo.Modlila som sa a dúfala ,ostatní sa z auta dostali tiež.

Potom som počula známy šťekot.Obzrela som sa a videla som, ako všetci kráčajú dolu po ceste s Buttercupom v čele.

Išla som za nimi.Najprv som sa pokúšala bežať,aby som ich dohonila ,ale nakoniec som sa rozhodla spomaliť.Chcela som sa prechádzať cez rozľahlé voňavé lány kníšucich sa a chvejúcich sa stromov a lúky vlniacich sa kvetín, privierala som oči pred omamnou hmlou, ktorá sa zrkadlila a žiarila a všetko navôkol sa ňou trblietalo.Sľúbila som si, že sa zdržím iba na chvíľočku.Že sa o chvíľu vrátim a pôjdem ich hľadať.Ale keď som sa nakoniec obzrela, bolo to presne vo chvíli, keď som ich ešte mohla zazrieť.Usmievali sa, mávali mi a prechádzali po moste, až sa nakoniec úplne rozplynuli.

Začala som panikáriť a hľadala som ich.Pobehovala som kade-tade ,ale okolo bola len samá hmla-teplá,biela,trblietavá,blikotavá,nádherná,hlúpa a večná.Spadla som,pod kožu mi liezol chlad a celá som sa chvela.Kričala som, preklínala ,prosila a sľubovala,hoci som vedela, že tie sľuby nikdy nebudem môcť dodržať.

A potom som počula, ako niekto hovorí:,,Ever?Tak sa voláš?Otvor oči a pozri sa na mňa."
Bola som späť na zemi.Späť tam, kde je všetko to utrpenie a trápenie.Na čele som cítila bodavú bolesť.Dívala som sa na mladého muža, ktorý sa skláňal nado mnou.Hľadela som do jeho tmavých očí a zašepkala:,,Som Ever," a potom som znovu stratila vedomie.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama