Navždy nesmrteľný si môžeťe prečítať na blogu Ever1.blog.cz

Navždy nesmrteľný-Kapitola 3 (Tri)

28. ledna 2011 v 21:25 |  Knihy a poviedky
Navždy nesmrteľný-Kapitola 3 (Tri)



Vchádzam do domu, z chladničky si beriem fľašu s vodou a idem do svojej izby. Ani nemusím pátrať, či je Sabine v práci. Sabine je stále v práci, to znamená, že mám tento obrovský dom len sama pre seba, aj Keď väčšinou času trávim vo svojej izbe. Mám pre Sabine výčitky svedomia.



Vyčítam si, že život, aký viedla, sa jej navždy zmenil odo dňa, keď som u nej začala bývať. Ale keďže moja mama nemala žiadnych súrodencov a všetci rodičia zomreli skôr ako som mala dva roky, ani nemala na výber. Boli len dve možnosti. Budem žiť s otcovou sestrou, dvojičaťom, alebo pôjdem do pestúnskej starostlivosti a zostanem tam až do osemnástich rokov. O výchove detí Sabine nevie nič. Napriek tomu kúpila tento obrovský dom a najala najlepších dekoratérov z Kalifornie, aby mi pripravili izbu. A to som bola ešte stále v nemocnici.V izbe mám bežné veci ako posteľ, skriňu a stôl. Ale mám aj telku s plochou obrazovkou, obrovský vbudovaný šatník, priestrannú kúpeľňu s perličkovou vaňou a samostatnou sprchou a balkon s úchvatným výhľadom na more. Mám aj svoju vlastnú herňu, miestnosť, kde je ďalšia plochá obrazovka, barový pult, mikrovlnka, malá chladnička, umývačka riadov, stereo, gauče, stoly a veľké pohodlné vankúše na sedenie. Je až smiešne, čo by som voľakedy dala za takúto izbu. Ale teraz by som obetovala hocičo, len aby bolo všetko tak, ako pred tým.

Myslím si, že Sabine má pocit, že toto všetko potrebujem, keďže ona väčšinou trávi v advokátskej kancelárii s VIP ľuďmi , ktorých ich firma zastupuje. A nikdy som si nebola istá, či nemá deti, lebo stále pracuje a jednoducho si ich nevie zaradiť do harmonogramu, alebo že ešte nestretla toho správneho chlapa. Možno žiadne deti nechce , a možno je to kombinácia všetkých faktorov.
Môže sa zdať, že by som to so svojimi nadprirodzenými schopnosťami mala vedieť. Ale nie je to tak, že by som videla motiváciu konkrétnej osoby, väčšinou vidím udalosti. Vidím akoby reťazec obrazov, ktoré reflektujú niečí život. Akoby to boli len karty či čo, alebo možno viac ako upútavka k filmu. Niekedy však vidím len symboly, ktoré najprv musím dekodovať, aby som zistila, čo vlastne znamenajú.

Niečo ako tarotové karty alebo ako keď sme vlani čítali Zvieraciu farmu v spisovnej angličtine.

Ale nie je to stopercentné, niekedy to pochopím celé zle. Keď sa také stane, viem si to celé v hlave prejsť ešte raz a zistím, že niektoré symboly majú viac ako len jeden význam.Tak ako vtedy, keď som sa mylne domnievala , že veľké srdce s prasklinou v strede znamená, že istej žene niekto zlomil srdce. Ona však dostala infarkt a spadla na zem. Niekedy je riešenie poriadne zamotané. Ale obrazy samy osebe nikdy neklamú.

V každom prípade si nemyslím, že človek musí byť jasnovidec, aby vedel , že keď niekto sníva o vlastných deťoch, prestaví si skôr balíček radosti zabalený v pastelových farbách než vysokú modrookú blond tínedžerku s nadprirodzenými schopnosťami a tonami problemov na chrbte. Takže preto sa usilujem byť nenápadná, úctivá a Sabine sa vyhýbať. 
A už vôbec jej nevešiam na nos, že sa takmer každý deň rozprávam so svojou mrtvou mladšou sestrou.

Keď sa Riley prvýkrát objavila , stála pri nohách postele. Bolo to uprostred noci, v jednej ruke držala kvety a druhou mi mávala. Doteraz neviem, čo ma vlastne prebudilo, lebo ma nijako neštuchla ani nerobila hluk.

Myslím si, že som akosi zacítila jej prítomnosť. Akoby sa niečo v izbe zmenilo alebo niečo bolo vo vzduchu. Najprv som si myslela, že mám halucinácie- ďalší z vedľajších účinkov liekov proti bolesti. Chvíľu som žmurkala a pretierala si oči, ale ona tam stále bola a mne ani raz nenapadlo zvriesknuť alebo volať o pomoc.

Pozerala som sa , ako pristupuje k okraju mojej postele.  Potom prstom ukázala na sadru, ktorá pokrývala moje ruky aj nohy a zasmiala sa. Bol to len tichý smiech, ale ja som si aj tak nemyslela, že by na tom bolo niečo smiešne. Keď zbadala, že som nahnevaná, výraz tváre sa jej rýchlo zmenil a náznakom sa ma spýtala, čo ma to bolí.

Pokrčila som ramenami, stále trochu nahnevaná, že sa mi smiala, a dosť vydesená jej prítomnosťou.Aj keď som si nebola úplne istá, či je to naozaj ona, aj tak som sa spýtala:,,Kde je mama, ocko a Buttercup?"

Mierne naklonila hlavu nabok, akoby naznačovala, že stoja pri nej, ale ja som nevidela nič.
,,Nerozumiem."
Ale ona sa len usmiala, zopla spolu dlane, naklonila hlavu a naznačila mi, že by som už mala ísť spať.

Tak som zavrela oči, hoci pred tým by som si od nej rozkazovať nedala. Potom som ich rýchlo otvorila a spýtala sa :,,Hej, kto ti dovolil vziať si môj sveter?"
A odrazu bola preč.

Priznám sa , že po celý zvyšok noci som sa na seba hnevala. Ako som jej len mohla položiť takú hlúpu, prízemnú a sebeckú otázku.

Veď som mala príležitosť získať odpovede na najvýznamnejšie životné otázky.
Mohla som získať prehľad o veciach, o ktorých ľudia oddávna len špekulujú. Namiesto toho som strácala čas tým, že som obvinila svoju mrtvu sestru, že sa mi hrabala v skrini. Starých zvykov sa človek asi naozaj zbavuje ťažko.

Keď sa objavila druhýkrát, bola som taká vďačná, že ju vidím, že som sa ani nezmienila o tom, že má na sebe nielen môj obľúbený sveter, ale aj moje najlepšie džínsy ( ktoré jej boli také veľké, že spodné okraje sa na spodku krčili).

Na ruke mala náramok, ktorý som dostala k trinástim narodeninám a po ktorom tak veľmi túžila.
Namiesto toho som sa usmievala a tvárila som sa, že som si nič nevšimla. Naklonila som sa k nej a pozrela sa na ňu. 
,,Tak,kde sú mama s ockom?" spýtala som sa a myslela som si, že keď sa pozriem dôkladnejšie, tak ich aj uvidím.

Ale Riley sa len usmiala a zamávala rukami.
,,Chceš povedať, že sú z nich anjeli?"Vyvalila som na ňu oči.Prevrátila oči , potriasla hlavou, chytila sa za brucho a prehla sa v páse , akoby sa váľala od smiechu.
,,Fajn, v pohode."Hodila som sa naspäť do vankúšov, mysliac si, že to už naozaj prehnala, aj Keď je mrtva.

,,Tak vrav, aké to tam je?" spýtala som sa, odhodlaná nehádať sa s ňou.,,A ty žiješ akože v nebi?"

Zavrela oči , vystrela dlane, akoby v nich niečo držala. Z ničoho nič sa v nich zjavil obraz. Naklonila som sa dopredu a civela som na niečo , čo bol určite raj. obraz bol zarámovaný v okázalom zlatom ráme. Bol na ňom namaľovaný azúrovo modrý oceán, drsné útesy, zlatý piesok, kvetmi obsypané stromy a v diaľke sa črtala silueta vzdialeného ostrova.

,,Tak prečo tam teraz nie si?"Spýtala som sa jej.
Pokrčila ramenami a obraz zmizol. A ona s ním.


V nemocnici som bola viac ako mesiac. Mala som polámané kosti, otras mozgu, vnútorné krvácanie, bola som dorezaná a samá modrina a na čele sa mi ťahala hlboká rezná rana.
Takže kým ma celú obviazanú liečili, Sabine mala pred sebou nevďačnú úlohu- musela vypratať dom, vybaviť pohreby a zbaliť ma, aby som sa mohla presťahovať na juh.

Poprosila ma, aby som spísala zoznam všetkých vecí, čo si chcem vziať zo sebou.Všetko, čo si chcem priniesť z môjho doterajšieho perfektného života v Eugene, v štáte Oregon, do nového, desivého života v Laguna Beach, v Kalifornii. Ale okrem pár kusov oblečenia som nechcela nič. Nemohla som zniesť ani tú najmenšiu spomienku na všetko, čo som stratila.Nejaká hlúpa škatuľa plná zbytočností mi moju rodinu späť tak či tak nevráti.

Po celý čas, čo som bola zavretá v tej sterilnej bielej izbe, ma navštevoval psycholog.Bol to horlivý lekár v béžovom svetri, s papiermi a doskou na písanie.

Každé naše stretnutie začínal tou istou hlúpou otázkou, ako sa vyrovnávam s ,,hlbokou stratou" ( to boli jeho slová nie moje). Po každom sedení mi odporučil, aby som išla do miestnosti číslo 618, kde sa konali terapeutické stretnutia pre tých , čo sa nevedia vyrovnať so stratou blízkej osoby.
Nehrozilo však, že by som sa toho zúčastnila.Nehrozilo, že by som sa posadila do kruhu so všetkými tými žialiacimi ľuďmi.Aby som len čakala, kedy na mňa príde rad a budem sa s nimi môcť podeliť o spomienky na najhorší deň môjho života.

Ako už len toto môže niekomu pomôcť?
Ako to má pomôcť mne, aby mi bolo lepšie , keď sa cítim totálne zodpovedná za to , čo sa stalo mojej rodine?
Bola som hlúpa, sebecká a navyše aj lenivá, lebo toľko som sa šuchtala a váhala , až som sa nakoniec nedostala do večnosti.

Keď sme so Sabine leteli z Eugene na letisko Johna Wayna, veľa sme toho nenarozprávali.Tvárila som sa , že je to preto, lebo smútim a pre všetky tie zranenia.
V skutočnosti som však potrebovala získať odstup.

Vedela som všetko o jej vnútornom konflikte.
O tom, ako na jednej strane chce spraviť  správnu vec, ale na druhej strane sa neustále pýtala:Prečo ja?

Väčšinou sa spytujem:Prečo oni a nie ja?

Ani som nechcela riskovať , že by som ju zranila. Po tom, čo všetko musela podstúpiť, po tom, ako ma prijala a ako sa mi snažila zabezpečiť pekný domov.Nemohla som jej jednoducho povedať , že všetka tá práce a dobré úmysly vyšli v mojom prípade úplne navnivoč. Že keby ma cestou vysadila niekde na smetisku, nebol by v tom nijaký rozdiel.

Cesta do nového domova sa mi zliala do jednej veľkej rozmazanej machule pozostávajúcej zo slnka, mora a piesku.Keď Sabine otvorila dvere a viedla ma na poschodie do mojej izby, zbežne som sa okolo seba rozhliadla a zamrmlala som niečo ako ďakujem.

,,Je mi ľúto , ale budem ťa musieť na chvíľu opustiť," povedala mi Sabine.
Bola nedočkavá, kedy sa konečne dostane do svojej kancelárie, kde je všetko organizované a konzistentné.

A najmä sa to vôbec nepodobá rozbitému svetu traumatizovanej tínedžerky.
V momente, keď sa za ňou zatvorili dvere , som padla na posteľ, tvár si zaborila do dlaní a išla som si vyplakať oči.

Až kým niekto nepovedal:,,No tak, len sa na seba pozri!Už si sa okolo seba stihla porozhliadnuť?Plochá obrazovka, kozub, vaňa s bublinkami?Tak halo, prebuď sa!"
,,Myslela som ,že nemôžeš hovoriť?" Vyvalila som oči a zízala na sestru, ktorá, mimochodom, mala na sebe rúžovú teplákovú súpravu značky Juicy, zlaté tenisky Nike a fuksiovú červenú parochňu.Takú , akú mávajú porcelánové bábiky.

,,Jasné, že môžem hovoriť, nebuď smiešna," prevrátila očami.
,,Veď minule si-" začala som, ale Riley ma prerušila.
,,Iba som si z teba uťahovala.No tak ma zastrel!"Prechádzala sa po mojej izbe, dotýkala sa môjho písacieho stola, pohládzala nový laptop a iPod , čo tam pre mňa nechala Sabine.
,,Nemôžem uveriť, že máš takéto vybavenie.To je neskutočne nefér!"Založila si ruky vbok a zamračila sa.

,,A ani si to nevážiš!Počúvaj, videla si už balkon?Unúvala si sa vôbec pozrieť na ten výhľad?"
,,Mne je celý výhľad ukradnutý," povedala som, založila som si ruky na prsiach a z očí mi šľahali blesky.
,,Ja zas nemôžem uveriť, že si ma mohla tak oklamať, prestierať ,že nemôžeš hovoriť!"
Ona sa však len zasmiala.,,To ťa prejde."

Pozerala som sa, ako kráča cez izbu, otvára závesy a usiluje sa otvoriť balkonové dvere.,,Odkiaľ berieš všetky tie handry?" spýtala som sa a prezrela som si ju od hlavy až po päty.Presne takto sme sa voľakedy zvykli hádať a naťahovať.,,Lebo najprv si nahodená v mojich veciach a teraz máš na sebe tepláky Juicy, pričom dobre viem, že mama ti nikdy nič také nekúpila."

Zasmiala sa.,,Prosím ťa, ja už predsa dávno nepotrebujem mamin súhlas.Stačí , keď prídem do veľkého nebeského šatníka a vezmem si odtiaľ hocičo, čo chcem.A zadarmo," povedala s úsmevom.

,,To fakt?" spýtala som sa, oči vytreštené od úžasu a pomyslela som si , že to neznie zle.
Riley prikývla a zamávala na mňa.
,,Poď sem, poď sa pozrieť na ten neuveriteľný výhľad."
Tak som išla.Vstala som z postele , rukávom som si pretrela oči a podišla k balkonu.Prešmykla som sa okolo sestry, postavila sa na kamennú dláždenú podlahu a neveriacky som vyvalila oči na scenériu, čo sa predo mnou otvorila.

,,Toto má byť akože vtipné?" spýtala som sa, nespúšťajúc oči z výhľadu, ktorý bol vernou replikou obrazu v zlatom ráme.Toho raja, ktorý mi ukázala v nemocnici.Ale keď som sa obrátila, aby mi to vysvetlila, bola už preč.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama